To vážne?

Keď (kultúre) vládnu fašisti

Beyoncé jednoducho nemôže byť dobrá, Hollywood nedokáže vyprodukovať plnohodnotný film a najlepšie knihy sú tie, ktorým nik nerozumie.

Tento text by pokojne mohol mať podtitul: „Čo všetko sa hovorí, keď sa rozpráva o kultúre?“ Lenže potom by to bol veľmi krátky text, keďže odpoveď by bola: „Úplné kraviny!“ Aj keď tu na Artattacku nemáme žiadne normy na počet znakov, slušnosť k čitateľovi núti povedať viac.

Na Slovensku máme taký čudný zlozvyk: každý je expertom na pivo, futbal/hokej, politiku a muziku. K takémuto pocitu stačí v živote vypiť aspoň desať pív, vidieť dva televízne zápasy, raz voliť (či manifestačne nevoliť) a vedieť zapnúť rádio. Vyšší level je už potom mať pod posteľou gitaru, na ktorej ste kedysi dávno dokázali zahrať aspoň dva akordy.

Oveľa väčším problémom však je, že tu jestvuje istá skupina ľudí, ktorá má viac než len názor. Má pravdu! A táto pravda je tým pravdivejšia (áno, sémanticka hovadina), čím je exkluzívnejšia. Čítaj, čím menej ľudí počúva rovnakú muziku.

Pokračovanie na Artattacku

Recenzia na Stratasoula →

Vraj tak krásne preháňam.

Véčko: Jurský park 4

Spor o Véčko nie je spor o nejaký klub. Ale o to, aký typ kultúry by mal – ak už – štát podporovať.

V prvom rade a skôr, než zaznie čokoľvek ďalšie: áno, môžem byť v konflikte záujmov. Niektorí ľudia z prostredia A4 sú moji kolegovia, niektorí známi a s niektorými som spolupracoval na spoločných projektoch.

Niekoľkokrát som im však aj verejne - a to vrátane celoštátneho denníka – dal najavo, že ich program sa často podobná na snobský večierok muzikológov bez presahu k laickejšiemu publiku. Určite by v niektorých prípadoch nezaškodila väčšia miera príčetnosti či aspoň ústupok k spoločenskej objednávke. No napriek tomu to, čo sa deje okolo bývalého a aj budúceho „Véčka“, je škandál. A to nielen v morálnej rovine – ak je skutočne pravdou to, čo Dodo Šuhajda povedal v istom rozhovore na blogu – ale v otázke toho, ako štát podporuje umenie.

Hudba ani hudobný vkus sa nedajú merať žiadnymi rozumnými objektívnymi kritériami. Lenže to ani nie je podstatou tejto „kauzy“. Jej podstatou je, že ak už sa spoločnosť (a teda štát) dohodne, že chce podporovať kultúru – a zabudnime na chvíľu na debatu, či vôbec má štát podporovať kultúru (!), podporuje totiž aj absurdnejšie veci – v rozumnej spoločnosti by to zrejme mala byť taká kultúra, ktorá ju posúva niekam ďalej a ktorá by si zároveň na seba inak nevedela/nemohla v trhovej spoločnosti zarobiť.

Ak tieto predpoklady pripustíme, a pripustiť by sme ich mali, je choré, ak sa na Námestie SNP vráti Véčko.

Toto v skutočnosti nie je námietka proti vkusu. Počúvať bigbít je úplne legitímne, mať ho rád je úplne legitímne a chcieť chodiť na takéto koncerty je tiež úplne legitímne. Ale – a nech niektorí moji priatelia takúto ostrú formuláciu odpustia – nie je legitímne, aby štát podporoval takúto mŕtvu a spiatočnícku muziku inak, ako v prísnom negatívnom vymedzení (aby jej teda nekládol pod nohy zbytočné prekážky). A už vôbec by jej nemal platiť a rekonštruovať/pripravovať/hocičo nejaké priestory. Kamarát-nekamarát.

V skutočnosti sa tu totiž jedná o chorý precedens: namiesto novej architektúry postavme umelú napodobeninu starej Vydrice (čo už dokonca ako návrh padlo) a keď to riadne preženiem, tak namiesto výskumu liekov podporujeme zbieranie imela. Voď to je také milo nostalgické.

Samozrejme, tieto príklady sú absurdné a možno aj míňajú pointu. No ak je ňou napríklad užitočnosť, aký spoločenský úžitok prinesie bigbítový klub za štátne (v prípade súkromníkov do toho totiž nemáme čo rozprávať)? Že nejaké množstvo ľudí bude mať radosť? A prečo potom viac nepodporujeme aj Senzus a tá Anna Gaja bol vlastne taký problém?

Jednoducho, ako dieťa som mal rád dinosaury. Ale Jurský park chcem vidieť v televízii, chcem, aby mu štát zbytočne neprekážal a aby sa nestaral, čo si robí vo svojom voľnom čase vo svojich priestoroch. Ale Jurský park nechcem mať v centre mesta, keď ho tam vybuduje štát.

PS: Tento text vyjadruje len a len môj osobný názor. Nie názor môjho zamestnávateľa, ani nikoho ďalšieho. Fakt.

Nový svet

Svet sa definitívne zmenil. Zistíte to v okamihu, keď si namiesto hľadania bateriek k discmanu - aby si človek mohol prehrať originálne kúpené CD - radšej zapnete wifinu na telefóne a album si vypočuje zadarmo zavesený kdesi na Bandcampe.

Možno mali tí šialenci pravdu. Začína nový cyklus sveta.

Mestský blbec v Raji

Zdieľame to nadšenie pre krásu kdesi tam za našimi mestami. Krásu, ktorú obdivujeme v televíznych dokumentoch, v pohode, suchu, teple a pri dobrom víne. O potom sa tam v jeden hlúpy deň vyberiete a zistíte:

že presso je zázrak. A to dokonca aj vtedy, ak vám každé piate v Axiome prepália. Obzvlášť, ak si vyberáte medzi „neskou“ a „turkom“.

že značka „jedna hodina“ znamená čokoľvek od 30 minút po dve hodiny. Značka „jedna hodina“ v skutočnosti znamená, že tam budete, až tam budete. Áno, niekedy to môže trvať aj jednu hodinu.

že piaty stupeň ochrany, bezzásahové pásmo a zákaz kladenia ohňov neznamená, že nestretnete lesných robotníkov ako pília stromy a pri ohníku si sušia bundy. Znamená, že turisti triedia odpad.

že práca je dar. Nie dobre platená práca, ani zábavná práca. Práca. Naučia vás to desiatky miestnych, ktoré napoludnie čakajú pred krčmou na jej otvorenie.

že aj keď prácu máte, v októbri sa nerobí. Neplatí to v piatok, cez víkend a keď privezú drevo. Vtedy stretnete aj dychovku, spev je nepovinný.

že tvrdý alkohol je iba vodka, hruška, borovička a um. S českou prohibíciou to nesúvisí.

že bezpečnostné prvky neznamenajú bezpečné. Ani keď visíte na jedinej reťazi na plošine desať metrov nad riekou.

že autobusová zástavka môže byť kdekoľvek na križovatke. Prípadne kdekoľvek v okolí križovatky. Veď miestni vedia a turista sa opýta, no nie? No áno, odpovie si v Samkovom duchu predavačka novín.

že keď z autobusu v Spišskom Štvrtku vystúpi dvadsaťpäť Rómov s jedným kočíkom, posledné, čo vám napadne, je slovné spojenie „sociálne marginalizované skupiny“. Je nesmierne ľahké nebyť rasistom v Bratislave.

že je tu krásne. Aj keď prvé slová zapredsudkovaného mestského blbca budú „kriste, aká tramtária“.

Toto je Slovenský raj.

Idiot z rádia?

Je to rozšírený internetový folklór. Medzi všetkými tými odborníkmi na futbal, pivo a domácu politiku nájdete aj tvrdenia o CIA a odstrelení Dvojičiek, sprisahaní slobodomurárov (cyklistov, záhradníkov či letušiek) či chorobách, ktoré do nás vkladajú farmafirmy.

Keď však podobný folklór odznie z úst moderátora rádia, ktoré sa svojim inzerentom (snáď medzi nimi nie sú práve tie farmafirmy) chváli pol miliónom poslucháčov týždenne, kdesi je problém. A ten problém sa volá strata súdnosti.

O rádiu Viva som donedávna vedel iba to, že jestvuje. Mal som však neplánované šťastie zažiť akéhosi Tibora Eliota Rostasa, ktorý dve minúty rozprával v celoštátnom rádiu o tom, že lieky sú zlo a nemajú nás liečiť, len udržiavať v chronickom štádiu, očkovanie je nebezpečné, telo si poradí samo a najlepšie nám bude, keď všetko necháme na prírodu.

Svet farmafiriem?

Farmafirmy sú firmy ako každé iné, len podnikajú v extrémne regulovanom a dozorovanom prostredí. Samozrejme im ide o zisk, len klinické testy budúcich liekov stoja pri spodnom odhade 150 miliónov až pol miliardy dolárov a trvajú zhruba desať rokov a chcú, aby sa im táto investícia vrátila.

No celý tento proces od základného výskumu až po liek je taký drahý a zložitý práve preto, že je plný poistiek. Aby sa nikto nezmýlil, tobôž klamal.

Tými poistkami sú anonymné recenzentské posudky základného výskumu v odborných magazínoch (áno, autori štúdií v prestížnych svetových magazínoch nevedia, kto ich výskum posudzuje). Takýto kontrolný proces funguje aj v prípade následného aplikovaného výskumu a publikovania.

Kontrola prebieha na úrovni prideľovania grantov, pokračuje dohľadom nad ich využívaní (áno, to je dôvod, prečo nám do toho stále rozpráva napríklad EÚ). Prísna (a drahá) kontrola úradov funguje v prípade klinických testov.

Samozrejme, nie je nemožné toto všetko oklamať a sfalšovať výskum či klinické testy. Je ale takmer nemožné, aby na to niekto z odbornej komunity neprišiel.

Podstatou vedy totiž nie je iba to, že jej výsledky sa dajú overiť. No aspoň principiálne je možné ukázať aj to, že sa mýlia. V prípade vedy a vedeckého procesu na medzinárodnej úrovni neplatí, že vedci zakaždým držia spolu. V skutočnosti vedci z konkurenčných tímov (a tie sú takmer vždy a takmer pri akomkoľvek výskume) oveľa radšej ukazujú, že sa ich kolegovia mýlia – v konečnom dôsledku je to pre ich vlastné kariéry lepšie.

Kde sú lieky

Pravdou je však toto: nie každý užitočný objav sa darí premeniť na liek. Dôvodom je nielen to, že farmafirmy sa správajú trhovo či vyššie spomínaný proces vzniku a otestovania liečiva. Ale napríklad aj to, že mnohé poznatky z laboratórií (trebárs na myšiach) u človeka nefungujú. Navyše, len málokedy si môžete vziať len tak nejakého dobrovoľníka a testovať na ňom svoje nápady.

Pravdupovediac, nemôžete tak v príčetnej spoločnosti robiť takmer nikdy – o praktikách niektorých diktatúr pomlčme.

Je všeobecne známym faktom, že počet nových liekov na trhoch pravidelne klesá. Je rovnako známym faktom, že vzhľadom na sprísňujúce sa bezpečnostné pravidlá je stále drahšie dostať na trh nový liek – pričom platí aj to, že lieky na tie ľahšie liečiteľné choroby na trhu už sú a (zatiaľ) fungujú.

To neznamená, že farmafirmy blokujú nové liečivá. Oni len neinvestujú do niečoho, čo sa im v konečnom dôsledku nevyplatí – a nik nebráni štátom, aby to robili za ne.

Očkovanie vs. príroda

Dobrým predpokladom konšpiračných nezmyslov je tiež historický analfabetizmus. Sem napríklad patria vyhlásenia typu, že „očkovanie je zločin a telo človeka je samo osebe v rovnováhe a samo si poradí najlepšie“.

Iste. V praveku bola priemerná dĺžka života zhruba dvadsaťpäť rokov. V renesancii ľudia bežne zomierali medzi tridsiatym a štyridsiatym rokom života. Nápadu o vznešenom divochovi sa ako úplnej hlúposti vysmievali už v čase francúzskeho osvietenstva. O takzvaných „morových ranách“ nevraviac, a začiatkom 20. storočia mala len španielska chrípka na svedomí päťdesiat až sto miliónov obetí. To príroda si poradila, naše telá nie.

Nik netvrdí, že očkovania sú bez rizika. Lenže toto riziko je v konečnom dôsledku menšie, ako to, keď sa zaočkovať nedáte – a nič na tom nemení fakt, že niekto má XY kamarátov, ktorí mali jednoducho šťastie. Detskú obrnu dnes v Európe nemáme nie preto, že naše telá transcedovali do vyššej hladiny bytia, ale preto, že v päťdesiatych rokoch vedci objavili očkovaciu látku.

Je azda v poriadku, keď sa dospelý človek na základe svojho slobodného rozhodnutia rozhodne riskovať a nenechá sa zaočkovať. Aj keď v konečnom dôsledku tým nemusí ohroziť len svoje zdravie, ale aj zdravie svojho okolia.

Ak však takéto rozhodnutie urobí za svoje dieťaťa, je to podobné, ako nepripútať ho do sedačky v aute. Nemusí sa nič stať, môžete opatrne šoférovať a ono bude mať šťastie. Rovnako tiež môžete dieťa pripútať v autosedačke, a aj napriek tomu sa pri nehode môže zraniť či zomrieť.

Je však veľmi pravdepodobné, že v prípade nehody dopadne lepšie pripútané dieťa. A to je celá pointa očkovania.

Milý Tibor Rostas a rádio Viva. Zabudnime na chvíľa na to, že sa dopúšťate trestného činu šírenia poplašnej správy. Ale nabudúce predtým, než budete klamať svojim poslucháčom, skúste si zistiť aspoň základné fakty.

List Marekovi Debnárovi

Milý Marek,

pokiaľ viem, tak si tykáme. A to ešte z čias, keď si sa nás (a obzvlášť našu Zuzku) snažil na Katedre filozofie a dejín filozofie FFUK presvedčiť, že interpretácia sveta cez semiotiku nie je - aj keď sa to tak mne, ako fanúšikovi analytickej a novopozitivistickej filozofie zdalo - úplný nezmysel. Prekvapuje ma preto, že si si nedal ani toľko námahy pozrieť sa, kto je pod tou záhadnou skratkou (tp) podpísaný. 

Je zvláštnou vášňou (ľavičiarov?) vyhrabávať tri roky staré texty. A zamýšľať sa nad funkciou rebríčkov v novinách, obzvlášť, ak sú priznane prebraté z iných denníkov. To je totiž ako zamýšľať sa nad funkciou komentárov či spravodajstva. Texty jednoducho vychádzajú, ľudia ich čítajú a my, novinári dúfame, že sú aspoň ako-tak príčetné. To nie vždy nevyhnutne platí o filozofii a filozofoch. 

Napriek takýmto vyprázdneným úvahám ma však prekvapilo čosi iné. Ja by som si nikdy nedovolil napísať, že keď sa mi niekoho názor nepáči, tak je „tupý”. Obzvlášť, ak o jeho názore vonkoncom nič netuším. 

Možno som Ťa iba nepochopil a možno si iba Ty nepochopil, čo znamenajú slová „o prínose jeho filozofie či literatúry k svetovej kultúre pritom môžeme iba špekulovať.” 

Nuž, hodnotenie v nich akosi nie je – skôr výzva na debatu. Ale čo v nich Ty uvidíš, je Tvoj problém (a problém Tvojej interpretácie), nie problém autora. 

Ale teraz už chápem, prečo by sme sa v škole na tom, ako „robiť filozofiu”, nikdy nemohli zhodnúť. Z Tvojho textu to totiž vyzerá najmä tak, že hlavným  problémom (post)semiotikov je vlastne porozumieť významu znakov, vrátane písaného textu.

S pozdravom,

Tvoj bývalý spolužiak a kolega

(tp)

Hlúposti naľavo aj napravo?

Pri hádkach o Pussy Riot sa toho narozprávalo veľa. Takí aj onakí už napísali blogy, komentáre či úvodníky, táto „kauza“ však bola dobrá na čosi iné. Ukázala, ako sa na Slovensku debata vedie, ako takáto debata vyzerá a kde sa pri nej robia chyby.

Ilustrovala, že tu sa za autoritu považuje ktokoľvek ako tak schopný sformulovať gramaticky správnu vetu – bez ohľadu na logické či argumentačné hlúposti. Naznačila, že takéto problémy majú spoločné ľavičiari, pravičiari aj takzvaní liberáli. A tiež ozrejmila, ktoré z týchto problémov to sú.

Tým najčastejším jednoducho bolo, že mnohí považujú svoje vlastné predsudky (vieru, predpoklady, axiómy či propozičné postoje - je takmer jedno, ako to nazvete) za univerzálne platné pravidlá. Práve vtedy odzneli všetky tie duchaplnosti o posvätnosti chrámu a urážkach viery.

Ak však preskočíme niekoľko krokov, na konci zistíme, že nie je žiaden rozumný dôvod považovať napríklad taký kostol za výnimočné miesto – aspoň dovtedy nie, kým o tom nejestvuje jednoznačná spoločenská dohoda. A ona zjavne nejestvuje.

Dozvedeli sme sa tiež, že tu vlastne došlo k pošliapaniu kresťanstva ako základu morálky západnej civilizácie. Bohužiaľ, táto účelová hra na city bola asi taká duchaplná, ako povedať, že urážka vajíčka je urážkou buchiet. Kresťanstvo je len jednou z ingrediencií takzvanej západnej morálky – a navyše nie príliš originálnou, keďže si množstvo svojich pravidiel „požičalo“ z kade-tade, počnúc novoplatonikmi a manicheizmom končiac.

Tiež sme sa dozvedeli, že mnohým ľuďom tu nič nehovorí konzistentnosť názorov. Od ultrakozervatívcov, cez konzervatívcov z konzervatívneho časopisu, liberálov z toho istého konzervatívneho časopisu, liberálov z liberálnych novín, konzervatívci z týchto liberálnych novín až po nesúrodú masu náhodných výkrikov sme si mohli prečítať tvrdenia, ktoré (priznane i zamlčane) platili podľa toho, ako a sa to práve hodilo.

Niekedy sme sa napríklad dozvedeli, že proti tyranii je legitímne bojovať prostriedkami, ktoré by sa inak ani nám doma nepáčili. A inokedy, že právo je právo a basta. O duchu zákona ani slovo.

Mali sme tu zbierku ad hominem útokov (na integritu súpera), pár odvolaní sa na ad populum (lebo väčšina si to myslí), ignoratio elenchi (šikovné aj menej šikovné sofistické zmiešavanie výrokov a kritizovanie niečoho, čo ten druhý vlastne nepovedal) či niekoľko len takých rozčúlených výplodov.

Jednoducho, bola to poučná debata. Už len dúfať, aby sme sa z nej aj poučili.

…

zavŕtať sa

ako keď lížeš asfalt

hlbšie, dôkladnejšie

vyrezávaš rany

.

predlaktie je mapa

posiata krátermi

.

slabikuješ v nej

medzi písmenami

si predčítač

.

keď vyrezávaš asfalt

(hlbšie? dôkladnejšie?)

si rana

čo líže predlaktia

.

si stena

vydrhnutá do krvava

Banská Štiavnica, Kalvária.